Prečo píšem môj blog až teraz? (by Jožo)

Dôvod prečo píšem môj blog o našom pôsobení na štafetovom behu Od Tatier k Dunaju až teraz, je trošku bizarný. Musel som to „predýchať“. Mnohí sa ma pýtajú, aké to bolo. Ja im odpovedám, že super. No keby sa ma to opýtal niekto počas behu, poviem mu, že nikdy viac.

Mali sme sa stretnúť pred našou firmou v sobotu „pred siedmou“.  Prišiel som o cca. 6:40 a nikde ešte nebolo nikoho. Myslím si, vtedy som to tak nebral, že to bola predzvesť toho čo budem zažívať na behu. Samotu. Nechcem tým povedať, že som bol v tíme sám. Ale len to, že všetky behy som musel odbehnúť celkom sám. Logické? Áno, ale pridajte k tomu všetky „haluze“ čo sa mi počas behu premleli hlavou. „Aký mám čas? Zvládnem to? Nemám spomaliť? Nespadnem? Dám aj ďalší beh? Bude na odovzdávke naše auto?“ A v noci to bolo „ešte lepšie“.  Tieto stavy boli okorenené malým kúskom spánku, minimálnym množstvom jedla a neustálym premiestňovaním sa autom. Ale pekne po poriadku.



Na čo všetko som myslel pred prvým behom, sa nedá ani opísať. Strach z behu, sa striedal s radosťou že to o chvíľku príde. Keď som videl Petra ako dobiehava do cieľa, myslel som na svoju rodinu. Prečo? Neviem. Telo asi cítilo, že by to mohol byť môj posledný beh :D. Samozrejme nebol. Skoro... (V jednom momente tomu mohli „pomôcť“ autá, ktorých trajektória sa na veľmi úzkej ceste stretla presne v mieste, kde som bol aj ja.) Myslel som na moju Zuzku, Dorotku a Tomáška , že to chcem odbehnúť pre nich. A neprepáliť prvý štart. Odovzdanie kolíka bolo neuveriteľne rýchle. A ja som bežal. Povzbudzovanie ľudí pri mojom štarte mi dodalo energiu. Lenže ten krik utíchal. A ja som ostal sám. Vedel som, že si musím držať svoje tempo. Poznal som ho presne, lebo počas tréningu som objavil v sebe čas, ktorý mi dovtedy vyhovoval. Štart som samozrejme prepálil (4:07 na km). Ale vďaka ujovi NIKE+ v mobile som spomalil a držal svoje tempo (5:34). Beh cez obec má jednu výhodu. Sú tam ľudia. A tí občas aj povzbudzujú. Ľudia, toto fakt robí bežcom dobre. Motivácia „jak prasa“ (po 22:00 sa slovo prasa zmení na to správne:).
...beh som dokončil, vieru som zachoval. Odovdanie kolíka Martinovi bolo rýchle. S myšlienkou, že ho čaká náročne orientačný beh cez mesto, som bol pri jeho štarte s ním. Potom už sám so sebou. Potreboval som sa dať trochu dokopy. Nástup do auta, rýchly cukor a dýchať... 



Mali sme to dobre vymyslené. Dve autá. Najprv beh členov jedného, počas ktorého auto druhého oddychovalo.  Potom beh členov druhého a prvé oddychovalo. A dookola. Cca 5,5 hodín „oddychu“.
Dobehnutím posledného člena nášho auta sme si potrebovali trochu oddýchnuť. Dom v Kováčovej, ktorého majiteľka je spolužiačka zo strednej Igiho a Kajsiho nás pohostila a dala nám prespať. Teda niečo čo sa podobá na spánok a trvalo to cca dve hodiny. Rýchla káva, nejaká ošča a ideme nočný beh.

Ten môj začal cca o 3:00. Čelovka, reflexná vesta a pásiky. Beh bol nádherný. Skutočne. Vedel som, že pri krčme v dedine našej odovzdávky treba zabočiť doľava a bude ma čakať šíre pole. V čom to bolo nádherné? Bola jasná, tmavá noc. Hviezdy svietili. Čo môže byť krajšie? Obava z napadnutia nočnej, nejakej poľnej, zvery ma pomaly opúšťala a ja som zrazu na prestal myslieť na všetko. Čistá hlava. Začal les. Niektorí to o mne nevedia, ale mám rád horory. Hlavne s duchmi. Rád sa bojím. Keďže som ich už niekoľko takých filmov videl, mám dobrú predstavivosť. Bola skutočne teplá noc. To spôsobovalo, že dážď ktorý predtým trochu pršal, sa vyparoval. Bol skutočne jemný opar. Ideálne pre horor. A na to som myslel, keď som do toho lesa vbehol. Somarina. Ako si tak bežím, už skoro na konci lesa, periférne čosi zbadám. Piliere a vstup. „Ako fakt?“ Tá blbá hlava si zrazu spomenula na horor „The others“ a na veľmi podobnú bránu.  Kvalitne som sa bál. Komu toto už len napadlo? Stavať toto uprostred lesa...



Dobehol som. Super, mám to za sebou. Už len jeden. A to som ešte nevedel, čo ma čaká.
Po dobehnutí nášho posledného člena auta, sme sa presunuli na miesto, odkiaľ o niekoľko hodín vybehne náš prvý bežec. Bolo ráno. Teplé slniečko a jasná obloha, boli predzvesťou krásneho dňa. Dal som do seba nejaké malé jedlo a ľahol si na trávu spať. K ostatným... Bolo to skvelé si na hodinu pospať.



Nohy boli ok. Vládali. Neviem z čoho čerpali energiu, ale poslúchali. Pred mojím behom som stihol ešte čosi zjesť a ani som sa nenazdal a už som vybehol na trať. (Sled udalostí bol skutočne taký rýchly. Boli to hodiny. Ale mne sa to zdalo ako minúty.)

Tento beh radím medzi tie najťažšie aké som zažil. Bolo veľmi teplo. A málo spánku a jedla, tomu fakt nepomáhali. Po 4km som zastavil. Skutočne a reálne (moja predošlá téma blogu tu jednoducho nefungovala). Telo a hlava si to vyžiadali. Svietila tam červená kontrolka. V tom prišlo niečo, čo som doteraz nepoznal. Niekto nahodil záložný zdroj. A ja som bežal ďalej. Cítil som, že to je záloha. Ale stačilo to na dobehnutie. Vidieť tabuľku, že o 200m je odovzdávka bolo na zaplakanie. Od šťastia. Z celej sily som zvolal svoje číslo družstva a meno, že idem. Nikde som totiž nevidel Maťa. V tom odniekiaľ pribehol. Kolík som mu odovzdal a už bežal on. Nechápem ako, ale zvládol som ešte náznak strečingu. Chalani z tímu mi podali vodu, ktorú som si vylial na hlavu. Nástup do auta a už sme sa viezli. Tí čo behávate viete, že nechodiť po behu je skoro ako naliať si betón do nôh. Výstup z auta bol ťažký. Nohy ako kameň.

Cieľ behu bol v Bratislave. Keď sa obe auta stretli, boli vidieť, že všetci sme prežili to isté. Nemuseli sme si nič hovoriť. Vedeli sme čo sme prežili, ako to všetko bolo skvelé aj náročné, čo nám všetkým chýba. Boli sme skutočne jeden tím.
Dobehnutím posledného z nášho tímu, sme sa všetci asi 200m pred cieľom pridali k nemu. Dobehli sme spoločne a všetci nám tlieskali. Cítil som sa ako pravý športovec. Zrazu odniekaľ pribehla čaja, dala mi na krk medailu. Nemusel som stáť na stupienku víťazov na to, aby som si to užíval. Znova myšlienka na rodinu a slzička na krajíčku. Dokázal som to. Sorry. My sme to dokázali. Náročné dva dni, ktoré sme prežili, sme si prehrávali v tichu. Každý sám v sebe. Ďakujem Matejovi, že nám prišiel poblahoželať  do cieľa. Nesmierne to potešilo.

Cestou domov sme sa zastavili na večeru. Moje telo potrebovalo odmenu. Rezeň, hranolky a kofola. Zaslúžilo si to :D Príchod do Prešova a domov, bol taký bežný. Bola noc. Doma už vládol spánok. No ja som bol šťastný.
Verte či nie, celé moje úsilie stálo za to. Všetko to premáhanie, zmena stravovania a hodiny behu. 

Na záver: Behám stále. A verím, že mi to ostane. Baví ma to. Uvažujem o polmaratóne v Košiciach. Tak držte palce.

PS: Ak máte tip na horor s duchmi sem s ním!