Jožov denník alebo „Prečo si taký mokrý?“

Dobrý blog chce dobrý začiatok. Ja ho však nemám. Chcel by som tu taký napísať, ale fakt sa to nedá. Toto má jedine dobrý koniec, ale nie začiatok.

Všetko to začalo ani nie tak dávno, keď šéf tímu začal popri obedoch hovoriť čosi o behu, kondícií, štafetách a maratónoch. A vedel prečo to hovorí. V hlave mu zblysla totiž  idea o účasti na štafetovom behu Od Tatier k Dunaju. Lenže sám tam ísť nemôže. Zháňal tím. Keďže s Igim pracujem a som k nemu čo by kameňom dohodil, ponúkol mi miesto. Ja, človek ktorý bol behať naposledy pred 2 rokmi a aj to neskončilo slávnostne, ale pritom človek ktorý je za každú somarinu, som súhlasil. Samozrejme, že som to oľutoval. Ale o tom neskôr.

Igi to bral záväzne a to celú vec skomplikovalo. Už nešlo celkom vycúvať.
 
Mojou najväčšou chybou je, že si množstvo vecí nechávam na poslednú chvíľu. Áno, aj tréning na 3x10km beh som si nechal na poslednú chvíľu. Šialenstvo? To som ja. Verte mi, že v živote som spravil veľa bláznivých vecí, takže toto je len kvapka v mori. Termín prvého „výstrelu“ je skoro tu (11 dní) a ja už trénujem naplno. Skúsim však predstaviť jednotlivé kroky ku tréningu a ako to vyzeralo na začiatku. Prosím, nesmejte sa, je to na plač.
 
14. júl (33 dní do štafety) – Nenápadne sa pýtam Igiho, či nemôžem byť len šoférom družstva. Tipnite si odpoveď.
 
17. júl (29 dní do štafety) – Igi poslal už druhý mail o štafete. Hovoril som si, že toto je sen. A nie ten najlepší.
 
18. júl (28 dní do štafety) – Objednal som si bežecké topánky z Exisport.sk. Áno, internetový obchod. Hádajte kedy mi prišli...
 
21. júl (25 dní do štafety) – Moja odpoveď na Igiho mail, kde som mu spomenul aj informácie ako moja krvná skupina, či sa na niečo liečim a beriem lieky, či mám preferované nemocnice a pod. Všetko s plnou vážnosťou, aby mal o všetkom  jasno. Bude to potrebovať.
 
23. júl (23 dní do štafety) – Hurá, prišli topánky. Deň a večer, kedy som sa prvý krát,  pozeral na moje nové topánky. Dostal som strach.
 
24. júl (22 dní do štafety) – Môj prvý beh. A myslel som si, že aj posledný. 1 500 m slabučkého behu, po ktorom som myslím vykašľal aj to posledné čo som mal v pľúcach – kyslík. V tejto fáze začínam uvažovať, akým spôsobom by som si pri mojej pokojnej povahe dokázal ublížiť, aby som sa vyhol súťaži. Mal som pripravené prekrásne výhovorky a dôvody prečo tam neisť.
 
26. júl (20 dní do štafety) – Môj druhý beh. Bol som presvedčený o tom, že človek môže vypotiť iba také množstvo vody, ktoré sa v ňom drží. Verte mi, opak je pravdou. Po 2km (slovom dvoch kilometroch) som vyzeral, ako keby pršal monzúnový dážď a ja som bol v jeho epicentre. Malo to však aj svoje pozitívum. Nekašľal som. Nemal som asi čo. Dušu som vykašľal pred dvomi dňami.
 
28. júl (18 dní do štafety) – Dal som sa nahovoriť na beh s naším kapitánom tímu. Harakiri? Určite. Tretí beh som odštartoval s veľkou eufóriou. Vydržala mi tak 2km a potom upadla. Ale bežal som ďalej. Až na pár zastávok som zabehol 4km. Čas? Igi čosi vravel, ale ja neviem. Sústredil som sa neskolabovať.
 
30. júl (16 dní do štafety) – Štvrtý beh sa niesol v znamení – nestrapniť sa a bežať čo to dá. Podarilo sa mi zabehnúť 6km a domov som prišiel s euforickým pocitom. Vedel som však, že toto tempo musím udržať, alebo ho zvyšovať. Tu mi už bolo aj celkom jasné, že to môže byť dobré.
 
31. júl (15 dní do štafety) – Tento beh mal heslo - bež. Jednoduché a také obyčajné? Ale výstižné. Verte mi, nebolo mi všetko jedno.  Vedel som totiž, že v kútiku duše mám sebazničujúce sklony, ktoré sa v tento deň naplno prejavili. Ak ste videli film Forest Gump, určite poznáte vetu: „Běž Foreste, běž. A já jsem běžel“. Rovnako aj ja. Keďže som už mal nainštalovanú aplikáciu nike+, vedel som koľko km mám za sebou. A aj napriek výslovným varovaniam  aplikácie (tie ujove výkriky mi tak totiž pripadli), som bežal stále ďalej. V istom momente som sa otočil a šiel späť. A výsledok? 10km!
 
2. august (13 dní do štafety) – Poviem to rovno. 7km. A na mňa skvelý čas. 41:53. Veľa? Hej. Pre mňa jedno veľké víťazstvo. Nad čím? Nad sebou samým!
 
4. august (11 dní do štafety) – Znova posun. Tento krát v čase. 6,5km  za 36:43. A idem ďalej. Stále je čo zlepšovať. Príbeh teda pokračuje...

5. august (10 dní do štafety) - Znova posun. Zabehol som v pohode skoro 7km nočný beh s čelovkou na hlavne s časom na km 5:30 (doteraz to bolo stále viac) a celkovým časom 37:26. Od dnes sú mláky - kamarátky. 

6. august (9 dní do štafety) - Pohodičkový večerný beh 7,5km s celkovým časom 42:42. Nie je to však ideálne. Prečo? Pre jedlo. Posledné dva dni som nejedol najzdravšie veci a teraz sa to ozvalo. Cítim to. O tom však inokedy. Ale idem ďalej.

8. august (7 dní do štafety) - Keďže som skoro celý deň sedel a denný pohyb som nemal skoro žiadny, pri večernom behu ma bolel zadok. Zrejme to bude normálne. Prvý kilometer bol preto dosť bolestivý, čo sa týchto partií týka, ale potom sa to upravilo. Nakoniec som dal 9,1km za 53:29. Na mňa dosť pomalé tempo. Nebolo však mojím cieľom bežať rýchlo.

9. august (6 dní do štafety) - Neskutočne sa mi nechcelo behať. Nakoniec, po rozhovore s mojou ženou, som musel :D. Dal som si príjemné 4km behu, z ktorých sa nakoniec ukázali, najrýchlejšie zabehnuté km tréningu. Primerný čas 5:06 na km (najrýchlejší km 4:56).

11.august (4 dní do štafety) - Super tempo, super nálada, chuť ešte čosi zabehnúť. Ale, búrka. Myslel som si že stihene, ale blesk ma dosť vystrašil. Po rane ako z konóna som sa otočil a šiel domov. Výsledok? 1,5km :D

12. august (3 dni do štafety) - Pohodový večerný tréning - myslím, že asi aj jeden z posledných pred štartom na štafete. Ja, Igi, Erik - 8km s celkovým časom 46:52 a priemerom 5:37 na km. Super!  Cítim sa dobre a myslím si, že to dám! (Akurát, že tí dvaja sa celkom kvalitne nudili...)

Dobehnuté! Od Tatier k Dunaju (štafeta) - toto si žiada samostatný článok. Pripravujem ho!

  



PS: Aby som nezabudol. Prečo nadpis „Prečo si taký mokrý“? Pretože počas môjho 10km behu som sa nechtiac ocitol oproti niekoľkým spoločensky unaveným chlapom. A jeden z nich, keď už dobre zaostril a vedel rozoznať strom od človeka, sa ma túto vetu opýtal. Nesmial som sa. Ale zamyslel...

PS2: Keď som vošiel po 7 km behu do bytovky a šiel do výťahu jeden pán ktorý so mnou šiel odomňa odstupoval. Nechapal som prečo. Pochopil som keď som prišiel domov. Ale to už sa nevysvetlí.