Hoštice, ale nezastavujem, máme zpoždění…

Po uverejnení môjho blogu (Jožov denník - pravidelne ho updatujem!) som si nebol celkom istý, či sa ľudom páčilo ako pokračujem v behu, alebo sú jednoducho len škodoradostní, že mi to na začiaku nešlo dobre. Dostal som však viaceré "like" za ktoré ďakujem! Okrem nich som dostal cez facebook otázku, ako to robím že dokážem behať tak dlho. Som predsa na začiatku a bez predošlého tréningu, tak akáže to čarodejná tabletka pomáha môjmu behu. Jednoducho žiadna. Nechcem sa postaviť do pozície, že som skúsený bežec a že chcem druhých poučovať ako sa to má robiť. Prosím berte to ako môj osobný „objav teplej vody“.

Našiel som svoj momentálny limit. Objavil som aké tempo a čas mi momentálne vyhovuje a je ok aj čo sa času pre OTKD týka. Neznamená to však, že ak pri behu nevládzem vzdám to a idem domov. Nie, bežím ďalej. Toto nie je "obyčajná" motivačná veta. Jednoducho sa nezastavujem! Áno, chce to dávku sebazapierania. Pri mojom prvom a druhom behu som zastavoval skoro vždy. Zastavoval som a rozdýchaval to šialené tempo (myslím, že som videl slimáka behať okolo). Ale už nie. Teraz jednoducho bežím ďalej. Spomalím a znížim tempo, dýchanie sa takto upraví na normálnu, skoro bežnú, hladinu, pichanie v boku prestane, svaly si myslia že chodím a ja si bežím pokojne ďalej. Samozrejme, pomalšie a tým pádom je čas za ktorý prejdem jeden kilometer dlhší (čo je nakoniec aj logické). Ale bežím. Telo musí pochopiť, že tento pohyb bude preň normálny.

Jednoducho sa nezastavujem!